Rubriky
Organizace-hospice

Interdisciplinárna komunikácia odborníkov v hospicovej praxi

Tak sa volá práca, ktorý nám poslal riaditeľ Geriatrického centra v Strážskom MUDr. Peter Potocký k zverejneniu na Hospice.sk. Ďakujeme.

Nasleduje samotná práca:

Interdisciplinárna komunikácia odborníkov v hospicovej
praxi

Fetisovová, ®.1 , Adamicová, K.2 , Maľgútová,
A.3

Hospice, o. z. Martin

1 Ústav ošetrovateľstva Jesseniovej lekárskej
fakulty Univerzity
Komenského v Martine
2 Ústav patologickej anatómie Jesseniovej lekárskej
fakulty
Univerzity Komenského v Martine
3 Psychiatrická klinika Martinskej fakultnej nemocnice v
Martine

Úvod

Zámerom naąej práce je upozorni» na
problematiku interdisciplinárnej – vzájomnej
komunikácie pracovníkov v hospicovej praxi navzájom,
medzi sebou. V súčasnosti sa tento zatiaµ neznámy
aspekt eąte nemusí zda» naliehavý, keďľe nám
chýbajú bazálne podmienky fungovania lôľkových
celodenných zariadení a teda aj skutočná
rozvinutá prax a vlastné skúsenosti. Predpokladáme
vąak, ľe po dlhąom či kratąom období sa aj
Slovensko stane civilizovanou zemou i v prístupe k
umierajúcim µudom, a preto uľ dnes pokladáme za
potrebné načrtnú» moľný model zloľitých
medziµudských vz»ahov odborníkov pohybujúcich sa v
prostredí hospicového zariadenia. Táto téma sa nám
javí o to dôleľitejąia, ľe po dlhých
decéniách totalitného spravovania spoločnosti iba
málo kto z nás si vie predstavi» iný ako
direktívny spôsob riadenia pracovného tímu, ktorý
v prostredí hospicu asi nebude moľný. Dôvody pre
alternatívny spôsob správania sa pracovníkov hospicu
sa pokúsime vyjadri».

Základné definície

Interakcia je proces, v ktorom dve, alebo viac osôb
sú vzájomne pre seba podnetom, navzájom na seba
reagujú.
Komunikácia je základnou zloľkou interakcie medzi
µuďmi, je to podávanie informácií pri interakcii,
oznamovanie nejakých údajov pri priamom aj nepriamom
sociálnom styku. V sociálnom styku ide o vzájomné
pochopenie a vzájomné porozumenie.
Komunikácia ako informačné stretnutie, klasicky
rozdelená na verbálnu a nonverbálnu, sa prakticky
odohráva ústne písomne, mimikou, gestami,
neverbálnym správaním medzi dvomi či viacerými
µuďmi (kinetika, proxemika – vzdialenos»,
haptika – bezprostredný kontakt, dotyk, vzájomná
poloha), ďalej pomocou médií – predtým novinami,
rozhlasom, televíziou, v súčasnosti častejąie
telefonicky, e–mailom, internetom.
Zmyslom komunikácie je to, ľe by mala pomáha»
dorozumeniu. Kaľdý uľ zaľil komunikačné
nedorozumenie – buď pre nesprávne zdelenie
informácie, alebo pre nesprávnu deąifráciu.

Tím odborníkov

Zvyčajné zloľenie tímu odborníkov
zúčastňujúcich sa na hospicovej starostlivosti je:
kmeňoví – za zdravotníctvo vedúci lekár (ktorému
podliehajú sekundárni lekári, potrební konziliári,
algeziológ), staničná sestra (podliehajú zdravotné
sestry, diétna sestra, rehabilitačný pracovník),
oąetrovateµský pracovník, ďalej je to sociálny
pracovník, psychológ, kňaz – či iný
vzdelaný teológ, zástupca – organizátor –
dobrovoµných laických pracovníkov, reprezentant pre
poradenstvo, právnik, pracovník pre styk so ątátnymi
a súkromnými lekármi a iní. Okrem kmeňových
pracovníkov dotvárajú duch hospicov najmä
fakultatívni pracovníci, ako kaderník –holič,
pedi- a manikúrnik, remeselník-opravár, orto-protetik,
kultúrny pracovník a iní.

Forma komunikácie

Zdá sa, ľe na rozdiel od beľnej zdravotníckej
starostlivosti, ktorá je uľ tradične skôr
hierarchická (moľno okrem konzílií), v hospicovej
starostlivosti by bol hierarchický model komunikácie
insuficientný – uľ len preto, ľe zdravotné,
iné telesné, duąevné, duchovné, sociálne či
kultúrne a ďaląie potreby pacienta sú koncepčne
ponímané ako rovnocenné. Preto je potrebná aj iná
ątruktúra komunikácie odborníkov. Taká, ktorá by
vyjadrovala nielen rovnocennos» odborníkov, ale aj
pohyblivú akcentáciu ich úlohy v závislosti od
aktuálnej potreby pacienta/klienta. Teda namiesto
vertikálne orientovanej ątruktúry odborníkov s
konkrétnymi právomocami a zodpovednos»ami sa
interakcia orientuje horizontálne, demokraticky, pričom
úloha vedúceho tímu sa rotačne akcentuje podµa
potrieb jednotlivých klientov, ale aj podµa aktuálnej
potreby jedného klienta. V praxi to znamená, ľe u
jedného klientamôľe by» vedúcim tímu
odborníkov lekár, u iného zas vedúcim toho istého
tímu psychológ, či kňaz, sociálny pracovník a
pod.

Podmienky komunikácie

Pre interdisciplinárnu prácu, komunikáciu,
dorozumenie a porozumenie sa zdá by» dôleľité, aby
uľ od začiatku spolupráce odborníkov boli
stanovené aj spísané (ako kódex konkrétneho
hospicu) kritériá spolupráce a komunikácie. Tie by
sa mali týka» formy, napr. „okrúhleho
stola“, častosti stretnutí, kontrol a
vyhodnotení činnosti. Takisto by mali ma» kódexovú
väzbu aj podmienky komunikácie:
– rotácia členov vo vedúcej úlohe tímu,
– akceptácia názoru kaľdého člena tímu,
– moľnos» zvolania mimoriadneho stretnutia
ktorýmkoµvek členom tímu,
– zaznamenávanie častosti návrhov jednotlivých
členov ,
– sledovanie dodrľiavania zámeru pre osoh pacienta,
nie a priori sebarealizácia člena tímu,
– oľivujúce kontakty – s inými zariadeniami, s
odborníkmi mimo kmeňovej skupiny,
– pravidelné Balintovské skupiny
– a iné – podµa potreby konkrétnych hospicov.
Komunikácia odborníkov v hospicovej starostlivosti
nemá za cieµ len zdelenie informácií. Počas
pracovných sedení ide prakticky o sústavný tréning
komunikačných zručností, schopností,
profesionálneho a osobnostného rozvoja. Kaľdý
zúčastnený sa opakovane učí rozozna» a
pomenova» problém, da» ho do kontextu potrieb svojich,
pacientových i zúčastnených.
Prakticky kaľdý spomínaný odborník je
naučený pracova» v prostredí µudí – čo
napokon vyplýva z jeho profesie (lekár, psychológ,
kňaz), zvyčajne vąak v určujúcej, alebo
rozhodujúcej role. Nie je vąak pre neho samozrejmos»ou
primerane sa presadzova» a primerane ustupova» uľ nie
podµa osobného sebarealizačného tlaku, ale podµa
miery celého komplexu potrieb klienta a náhµadu
ďaląích odborníkov. Príklad: lekár beľne nie
je zvyknutý reąpektova» aj sociálne potreby
pacienta, kňaz psychologické osobitosti, sociálny
pracovník kultúrne záujmy svojho klienta atď. Typ
hospicového tímu odborníkov vąak zreteµne nalieha
na to, aby napr. lekár bral zároveň do úvahy aj
psychologický, sociálny, spirituálny, kultúrny,
rodinný kontext jediného človeka – pacienta a
podobne vąetci ostatní členovia tímu.

O čo ide v interdisciplinárnej komunikácii

V interdisciplinárnej komunikácii ide najmä o
to, aby sme sa na sémantickej úrovni učili úcte k
pohµadu toho druhého.
Schopnos» človeka zdeµova» i prijíma»
informácie závisí od jeho vedomostí,
skúseností, schopnosti rozoznáva» a triedi»
informácie, rozozna» i skúma» ich zmysel, by»
otvoreným i nepredpojatým k tým informáciám, pre
ktoré nemáme vysvetlenie, ale aj ochota hovori»,
pýta» sa, počúva», uči» sa – teda ochota
komunikova».

Podporné faktory a riziká interdisciplinárnej
komunikácie

Interdisciplinárna komunikácia rozličných
odborníkov zameraných na jeden cieµ má mnohé
podporné a rozvíjajúce aspekty, ale aj určité
riziká. Spomeňme z obidvoch aspoň niektoré:
praktická empatia – pre potreby a moľnosti pacienta,
(nejde o sebapopretie, ale o reąpektovanie iného).
– dvojitá väzba – rozpor medzi obsahom a
paralingvisickým vyjadrením (tón hlasu, pantomimika a
pod.),
– predsudky – „betónová“
skúsenos», ktorú môľeme posväcova» ako
jedinú moľnú,
– pripisovanie autority len jednému členovi tímu
(riziko tzv. prirodzenej autority),
– usporiadanie sedení – iné ako „za
okrúhlym stolom“ hierarchizuje,
– obrany v nás – problém nadnesený členom
tímu sa nemusí týka» len pacienta, ale aj
zisteného nepriaznivého vplyvu intervencie iného
člena tímu na pacienta (nikto nemá rád kritiku,
lepąie povedané – kritika na µudí často
vplýva ako paralyzátor celej ich osobnostnej potencie.
Umenie kritizova» jednotlivú akciu, výrok, prístup
sa moľno nauči» s cieµom, aby tím nestratil
niektorého svojho vzácneho člena pre jeho obranu),
– status jednotlivých členov skupiny v ich
predchádzajúcom či inom zamestnaní (vedúci,
podriadený, súkromník, nezamestnaný, eventuálne
člen hierarchickej alebo horizontálnej skupiny, z čoho
plynú riziká správania sa a prejavovania sa v
skupine),
– predchádzajúce psychoterapeutické skúsenosti
(ovplyvňovanie zdelením, postojom, pozornos»ou,
náladou, nepokojom, neistotou a pod).
Z uvedeného začína by» zrejmé, ľe:
jednotliví odborníci voči skupine musia by»
ochotní hovori», vysvetli» (názory, postoje,
zameranie), a to prijateµným jazykom,
skupina – musí ma» ochotu počúva»,
by» zvedavá, ma» ochotu akceptova».
Tieto schopnosti sa trvaním skupinových stretnutí len
posilňujú.
Ako kaľdý fungujúci systém si vyľaduje svoju
spätnú väzbu, pre interdisciplinárne stretnutia
rozličných odborníkov sa zdá by» najvhodnejąí
typ Balintovských skupín (spomínané v
„kódexe“).

Záver

Záverom moľno zhrnú», ľe interdisciplinárna
komunikácia, jej podmienky, tendencia, ochota dorozumie»
sa aj terminologickou deąifráciou bude určite
závisie» i od vopred stanovenej ątruktúry
komunikácie, často skupinovej. Aby sa ątruktúra
nezrútila, treba ju zabezpeči» pevnými podmienkami
(hard disc) a flexibilitou (know how), asi ako je
zabezpečená pavúčia sie». Treba totiľ
pamäta» na to, ľe aj legislatívne a finančne
zabezpečené projekty môľu zlyha» pre
nedorozumenia.
V interdisciplinárnej komunikácii postavenej
horizontálne nijaká zúčastnená disciplína
nestráca nič zo svojho pôvodného rozmeru (ako to
môľe by» v hierarchickej ), navyąe sa vąak
obohacuje dávaním a prijímaním.
Hospicová starostlivos» útočí ani nie tak na
odbornos» zúčastnených, ako na zrelos» ich
osobností, ľivotnú filozofiu, hodnotovú
ątruktúru, empatiu a celý µudský rozmer v nás.

Literatúra

1. Drímalová, M., Frank, V., Olos, R., Stromková,M.:
Klinická gerontopsychiatria ako východisko pre
oąetrovateµskú starostlivos». Zborník 4.
medzinárodnej konferencie o vzdelávaní v
oąetrovateµstve, v Martine, 2000. s. 139 – 141

2. Fetisovová, ®., Hanzlíková, A., Adamicová, K.:
Hospic sv. Martina v Martine – vízia a realita.
Zborník 4. medzinárodnej konferencie o vzdelávaní v
oąetrovateµstve, v Martine, 2000. s.
204 – 210

3. Fetisovová, ®., Maľgútová, A.: Hospicová
starostlivos» a kvalita ľivota. Medicínsky monitor.
2001, 2, s. 33 – 34.

4. Hanzlíková, A., Kozoň, V.: Gerontologické
oąetrovateµstvo. Oąetrovateµstvo v gerontológii.
Zborník 4. medzinárodnej konferencie o vzdelávaní v
oąetrovateµstve, v Martine, 2000, s. 4 – 11.

5. Haąkovcová, H.: Lékařská etika. Galén, Praha
1994, s.232

6. Haąkovcová,H.: Thanatologie. Nauka o umírání a
smrti. Galén, Praha 2000, s. 191

7. Honzák, R.: Komunikační pasti v medicíne, Galén
Praha, 1999 s. 167

8. Misconiová, B.: Péče o umírající –
hospicová péče. Národní centrum domácí
péče České republiky, bez udania roku, s. 96

9. Ondrejka, I., Drímalová, M., Fetisovová, ®.,
Adamicová, K.:
Koncepcia kvality ľivota a jej význam v zdravotníctve.
Slovenský lekár. 11 (25) 2001, 7 – 8, s. 256 – 258

10. Stromková, M., Drímalová, M., Frank, V., Olos, R.:
Oąetrovateµská starostlivos» o
gerontopsychiatrických pacientov. Zborník 4.
medzinárodnej konferencie o vzdelávaní v
oąetrovateµstve, v Martine, 2000 s. 141 – 144

11. ©útovec, J. a kol.: Psychológia a pedagogika,
Vydavateµstvo Osveta, Martin 1994, 369 s.

Napsat komentář

Vaše e-mailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *